Výstava Martina Mainera v Nové galerii

Výstava Martina Mainera v Nové galerii

Název výstavy: Past

10. 12. 2020 – 18. 2. 2021
Nová galerie, Balbínova 26, Praha 2 (výstava je online)

O výstavě (SK)

Obrazy v obrazoch

Martin Mainer vytvoril pod názvom Zátiší I. velkolepú alegóriu malby v rozmeroch 180 x 270 cm: odfotil stenu svojho bývalého žižkovského ateliéru s rozpracovanímy opretými a zavesenými obrazmy a rámamy. Zahrnul do záberu aj priestor pred touto pracovnou stenou. Je to miesto kreatívneho, plodného procesu: Nájdeme na podlahe rozhodené tuby, flaše, plechovky so štetcami, kběliky – a vtákov, vycpaných väčšinou. Digitálnu fotografiu velkého zátišia nechal natisknuť na plátno a začal predlohu, ako tak často v posledných tridsať rokov domalovávať, dokresloval, sám to nazíva “kolorovať”a tentokrát obraz dotvoril aj ako asembláž, o ktorej je následovne reč. Batolia sa a hniezdia tu kačky, čierny havran žmurká pod stoličkou a velké množstvo ďalších druhov vtákov, existujúce a vymyslené tú žije svoj atelierový život alebo svoju poživotnú existenciu. Stoja na podstavcoch, na kus haluzi, sedia aj na obrazoch, na rámoch a jeden ani nesedí ani nekráča, ale je skrz chrbticu k stene priklincovaný.

Trompe l´oeil.

K bohatosti drůbeži sa pridružujú tak isto bohaté skutočnostné a časové vrstvy tohoto trompe l´oeil. Siahajú od obrazov zobrazených v načatom centrálnom, velkom obraze ktorý v tomto obraze vidíme. až po ready mady. Zo “skutočného” priestoru zobrazeného atelieru prerastajú do neskutočna zobrateného obrazu větve stromu. Na jednej z nich sedí, chrbtom k nám otočený šedočierny kos alebo drozd, dívajúc sa, stejne ako mi do toho obrazu. Je to Mainerov pozdrav majstrovi trompe l´oeilu H.C. Escherovi a surrealistovi a konceptualistovi Renému Magrittovi. Tento centrálny obraz má svojú existenciu ale aj mimo Zátiší I. Dostal sa pod názvom Zátiší s ptáky už v roku 2013 do reálneho sveta galerijného provozu, meria 180 x 230 cm a bol v roku 2013 reprodukovaný v Mainerovom katalogu Slovanská epopej 2012-2013. Sama doma. Vize pro tebe.

Ale naspäť k Zátiší I. Na zobrazenej stene sa vedla množstva malovaných obrazov najdú aj dva z Mainerovich reálnych obrazov, ktoré pre tento účel namaloval, a jeden starší, ktorý pre Zátiší I. upravil. To je to ready made v ľavom hornom rohu včetne na ňom sediacej, pestrími farbami zdobenej sýkorky. Hneď vedla po pravej strane je zmenšená malovaná ozvena ako obrazu, tak aj vtáka. Obrazy ukazujú oranžovo-fialové nebeské hĺbyny, nekonečno, do ktorého pestrá síkorky a jej malovaná podoba zvedavo nahlíží. A najde sa medzi všetkými timy vtákmy aj podvratne-vtipná 3-d pohľadnica, reprodukcia francúzského salonného obrazu od Williama Adolphea Bouguereaua s motivom narodenia Venuši. Jej rám Mainer ešte pred viacerími rokmy dozdobil silikonovými hmyzoidnimy chlupatinami. Všetky tieto vložené diela sa dajú rozvesiť aj samostatne. Na povodnom obraze potom ale ostanú osyrotené miesta.

Okrem tých niekolko málo živých tvorov, všimnime si v strede na podlahe cupitající zelenú dvojicu, je vela ďalších síce vypchatých ale ako živých a sikorka je dokonca z dovodu zaručenia jej večného života alebo prinajmenšom čo najdlhšej telesnej zachovalosti hrubou farebnou vrstvou priam balzamovaná. Zoči voči tu zobrazeného svetu máme znepokojivý, skoro až surreálni dojem že v tomto nature morte sa premieňa života na smrť a smrť na život. A kto za to može? Maliarov um.

Premeny

Do Allegórie malby a času patrí aj starý, svojim obrazom opustený rám, vložený ako bolestné prázdno do odrezanej, v kúte odstavenej vydlice vedla prkien z baumarktu. Staromajstrovská kresba sa tu bezprostredne stretáva s digitálnou fotografiou. Zo stromov sa pília prkná, z prkien sa vyrábajú rámi a blindrámy, prkná sa narežu na dostičky, a tie tu slúžia ako miesto posledného odpočinku vtáčikov a kachien. Týmto metamorfózam odpovedá na pravej strane obrazu ďalšia alegória: Podložený dvoma na sebe postavenými kýblami s farbou a o privelký blindrám opretý je monochrómny obraz nebies, s rybami. Výrazné, uhlom písané čísla trojky, tieto umelcove skratky pre prsia a zadky sa zhustia smysluplne do nebeskej plání. Odvádzajú nás k iným myšlienkám, preč od tých podivuhodných ako klasických, tak aj súčasných alegórií malby a času, ktoré lemujú ten tu zobrazený svet. Je to zobrazenie rozlišných stavov existencie vtáctva a obrazu, zobrazenie prechody medzi dimenziami skutočnosti, medzi fyzikou a metaphysikou.

Sexualita

Vtáci majú svoje miesto v mytológii, v ľudovej a v kresťanskej tradícii. Sú doležitými symbolmi, spojené s duchovnom a s bohom keďže sa pohybujú v nebesách ale aj na zemi. František z Assisi im kázal. V novodobej histórii to bol Alfred Hitchcock, ktorý sa asi najviac zaslúžil o ich specifické miesto v našom povedomí: Norman Bates (Anthony Perkins), žijúci medzi vypchanými vtákmy, ubodal k smrti sprchujúcu sa Marion Crane nehovoriac o Hitchcockovom ďalšom kultovom filme v ktorom sa tento druh obrátil proti človekovi.

“Vták” má ale aj svoj ne-ornotologický význam. V Nemecku už v prvej polovine 15. Storočia vyjadril básnik Oswald von Wolkenstein súlož slovami “Ptáčka lapati”. Tak sa volá aj ranný obraz od Mainera o generáciu staršieho Jiřího Sopka, v ktorom lapačovi ten jeho vtáčik ulieta. Mainerové vtáci sú už časom dolapany, vycpaný. Akurát niektorých z nich, takých malinkých, statočné vztyčených, aj keď zrejme amputovaných nájdeme medzi tubami farieb. Tu sa ale už nejedná o metaforu. V blízkosti leží kniha Mainera-spisovatela Půst. (Wolkensteina tu rád uvádzam, keďže tak krásne súznie s podtitulom dvojmetrového obrazu Havran – Hory – Plata de la strias (Cesta na Hexenstein) ktorý Mainer namaloval v roku 1993. Je to Mainerov ranný obraz s našim motivom.)

Hřebíky

Aj hřebíky v obraze si zaslúžia našu pozornosť. Maliari v ateliéri zviknú si ich zabiť do steny aby im slúžili na vešanie rozpracovaných obrazov. Hrebíky sú vedla múch aj obľúbeným motívom v rámci trompe l´oeil, keďže tak výrazne vedia vystupovať zo steny. Georges Braque v inač kubistickom obraze Broc et violon, 1909-1910 zvýraznil hřebík efektne tieňom. Efekt zobrazenia hřebíkov je aj u Mainera zázračne priestorový. Vidíme ich totiž z roznych uhlov, podriadené ešte k tomu svetelnej perspektive, takže niektoré sú tmavšie a a javia sa tak bližšie, iné naopak. Efekty perspektívy majú za následok, že stena v hornej časti skáče, ubieha roznymi smermi. Mainer si tu okrem toho vychutnáva efekty jeho zatlučenia do omietky puklinamy. To poznáme z animovaného filmu alebo z komiksu. Nezabudne priklincovať aj červa, túto puchúťku vtákov, s tak smutne naklonenou hlavičkou. Klinec v expresívnom podaní, podobne ako ho Mainer kreslí, je pri tom aj atributom spasitela. Pripomenme si tú rajku, udomácnená/usedlá ako jej meno napovedá priamo u Stvoritela, ktorá je v tomto obraze prebodnutá práve týmto attributom.

Šeď

Kryčiaci ružový výkres, s motívom zeleného rámu je malovaný na do obrazu vlepené plátno, do ktorého Mainer namaloval podobne kryklavý zelený rám. Výrazný farebný akcent oživuje celkovú, tapetou podmienenú, do béžova ladenú kompozíciu obrazu. Priam velkolepím podívaním je tu samotná “šedá” podlaha. Má farby špinavéj, šepsom a ďalšímy farbamy pokydanej podlahy, ktorá sa pre našimi očami premieňa v bažinu alebo nebesá. V nekonečných farebných a obsahových ozvenách súznie s peřím vtákov a kachien. Svojich blízkych ohľadom magíi monochromnej maliarskej hmoty má Mainer u Tiziana, v jeho prebohatej kráse blata a šedi ako na príklad v obraze Sv. Margaréte z Prada alebo v koloristicky podanej šedi Jana Preislera. Že je Mainer “macher” si sám ale aj nám vtipným sposobom kam sa pozreme potvrdzuje: tu, v pravom dolnom rohu na príklad, hneď na “začiatku” obrazu pohodí pred možno na vajíčkach sediacu kachnu, pred túto ďalšiu maliarskú výzvu, plastovú flašu farby. Nie náhodou sa z tejto bravúrnej šedi inač socialistického linolea v normalizačnom paneláku vynára aj ruka umelca so štetcom v ruke.

Atelier

Po opustený pražského ateliéru preniesol Mainer hore opísané dielo v určitom stupni rozpracovania do svojho atelieru v Limuz. Tam ho zasa odfotil ako zátišie v novom prostredí, fotku nechal zasa vytisknuť na tri plátna a vytvoril tak diela, okrem mnoha iného aj s nápaditým rozmerným orientálnym kobercom. Je to vedla vtákov, a nebies ďalší z Mainerovych kľučových motívov.

Maluje umelec svoj vlastný ateliér, tak tematizuje vlastné remeslo ale aj svoju vlastnú maliarskú tvorbu. Rozprava o svojom sposobe vidieť a zobrazovať svet. Možeme takéto diela preto vnímať ako manifesty o vlastnom umeleckom presvedčení, ako autoportréty bez vlastnej podobizni. Najznámejším takýmto obrazom je Matisseov Červený ateliér, kde sa z červenej hĺbky vynára priestor, zariadenie a obrazy. (Matisse bol žiakom Bouguereaua, nemali sa v láske.)

Kunstkamera a domáce tradice ptáctva

Obraz pripomína encyklopédie alebo sbierku vtáctva v rámci kunstkamere ako na príklad tej od cisára Rudolfa II. na pražskom hrade. Od jedného z jeho dvorných maliarov Jorisa Hoefnagela alebo jeho syna Jacoba sa zachovala kváš na pergamente, na ktorej autor zachytil Rudolfovu rajku s bielym chvostom. V tejto kunstkamere sa nachádzali aj práce Adolfa Dürera ako na príklad jeho Zajac a Velký drn. Ale v našom kontexte sú doležitejšie ďalšie majsterštücky ako Křídlo mandelíka alebo Mrtvý mandelík hajní, visící na hřebíku. Tieto kunstkameri, kabinety umění a kuriozit boli na jednej strane symbolickým obrazom univerza, slúžili ale aj k tomu vzbudiť, utíšiť a stupňovať fascináciu a rozkoš dívania a pozorovania. Obdiv patril ako božej tvorivosti tak aj maliarovi, ktorý vedel tú doslova nebeskú krásu verohodne a bravúrne podať. Rudolfovu sbierku možeme vnímať ako základným kameňom aj pre domácu tradíciu zobrazovanie vtáctva. V nej pokračuje cez velkoformátový, v Národnej galérii sa nachádzajúci dyptich Ptáctvo v přírodě od barokného, dlho v Prahe posobiaceho maliara Jana Rudolfa Bysa až k množstvu obrazov týmto motivom fascinovaného Karla Purkyne. Martin Mainer stojí zatial na konci tejto tradícii.

Dušan Brozman

Comments

comments